Ďaleko do neba - Ďaleko do neba

Sprvu nejasný bledomodrý pás na východe sa začal rozširovať. Blížilo sa ráno. Mdlé svetlo dopadlo na hromadu trosiek. Len zvyšky múrov ukazovali, kade ešte pred pár hodinami viedla ulica. Všade naokolo boli ľudia. Niektorí stáli. Tváre mali strhané a vrhali na zem dlhé, pochmúrne tiene. Ostatní boli mŕtvi.
Pomaly kráčal k miestu, kde sa to všetko odohralo. Uprostred rumoviska sa rozprestieral takmer dokonalý kruh. Dala sa v ňom ešte rozoznať časť chodníka.
Cestu mu skrížil čarodejník s obväzom na pravej ruke. Prešiel tesne pred ním, ani na neho nepozrel - smeroval k najväčšienu zhluku ľudí, ktorí na okolí postával.
Aurori stáli s prútikmi namierenými na posledných smrťožrútov. Ubehla už najmenej hodina, odkedy sa vzdali. Čarodejníci z ministerstava sa zjavne nevedeli na čomsi dohodnúť. Hoci nepočul ani slovo, sledoval ich hádku, až kým sa postupne jeden po druhom neodmiestnili aj so svojimi zajatcami.
Prekročil posledných pár kusov betónu a vstúpil do kruhu. Na okraji ležalo telo mladej ženy s kučeravými vlasmi. Oči mala ešte stále otvorené.
Keď sa zjavil jeden z neúnavných ľudských mravcov, zavrel jej ich jemným pohybom ruky a celú ju zakryl nenápadne modrou plachtou, otočil sa a zamieril preč.
Po pár krokoch sa zohol. Hlboko medzi sutinami zahliadol tvár. Kvôli prachu sa dala ledva rozoznať. Iba slziace oči boli stále ešte jasné. Oči celkom ako jeho. Vyčerpane žmurkli a zavreli sa. Všetko naokolo sa zmernilo na vír farieb.

Harry stál uprostred malej miestnosti so zastretými oknami. Mysľomisa ležala pred ním na stole. Od čias profesora Dumbledora sa vôbec nezmenila. Neprítomne hľadel do striebornej tekutiny. Jemne sa vlnila.
Ubehlo neznesiteľne veľa času, kým sa dostal spod trosiek. Nekonečné hodiny, kedy mohol iba myslieť na Hermionu, trápiť sa výčitkami svedomia a spomínať. Tvár mu zbledla ako zakaždým, keď si to musel priznať. Voldemort ho zastihol nepripraveného. Uprostred muklovskej ulice v čase, keď posledný horcrux stále ešte existoval.
Nikdy sa už nestihol Hermiony opýtať, ako vedela, že nesmú čakať s jeho zničením, ani ako sa jej to podarilo. Bolo to ťažké, zakaždým to bolo ťažké, no nedokázal si ani predstaviť, aké to muselo byť, keď čakala na ústredí sama a on meškal čím ďalej, tým viac. Zamračil sa. Jedno vedel. Bol si istý, prečo tam napokon prišla a riskovala život takmer nezmyselne. Každý deň to cítil sám.
Odložil mysľomisu do poličky. Sledoval, ako z nej zatvárajúce sa dvierka odkrajujú stále väčšiu časť, až ju napokon celkom zakryli. Otočil drobným kľúčikom a zamkol.
Trvalo dlho, kým sa dokázal odpútať od svojich spomienok, neprezerať si ich donekonečna jednu po druhej. Mysľomisa nebola vecou, ktorú by chcel mať denne na očiach. Zamieril do kúpelne. Na úmyvadle ležala nenápadná, malá fľaštička. Všetko ako vždy pripravené vopred.
Sledoval v zrkadle, ako sa jeho vlastná tvár mení. Zelené oči dostali nenápadnejší sivastý odtieň, slávna jazva, ktorú sa naučil za posledné roky nenávidieť, zmizla.
Musel to zažiť už najmenej stokrát, odkedy všehodžús ešte ako deti tajne pripravovali na starých záchodoch, napriek tomu ho to vždy tak trochu zaskočilo. Zložil si okuliare a nechal ich na umývadle. Odrazu ho napadlo, či je Umrnčaná Myrtla ešte stále na hrade. Asi áno. Možno časom, niekedy, sa tam ešte pozrie. Ale dnes, tento týždeň, tento rok… ešte nie. Vložil fľašku s elixírom do vrecka a odmiestnil sa z bytu.

Ocitol sa v zastrčenej, úzkej uličke. Oči ho zaboleli od ostrého svetla, ktoré mu dopadalo rovno do tváre. Zažmúril a vykročil smerom k nemu. Vstúpil na poloprázdne muklovské parkovisko. Len kde tu zabudnuté auto narušilo monotónny, asfaltový štvorec.
Pomerne nová, priemyselná štvrť budila dojem, akoby sa ktosi chcel pomstiť ledabolo roztiahnutému pásu domov začínajúcemu neďaleko. No Gogrikova úžľabina, nedávno povýšená pochybným titulom mesto, sa nemienila vzdať ľahko. Zo supermarketu už zostala len prázdna plechová krabica, kancelársky komplex v sebe neudržal ľudí omnoho dlhšie. Zdalo sa, že bohatí penzisti, renovované domy a latkové ploty tichú vojnu napokon vyhrajú.
Harry zamieril do staršej časti mestečka, slepý voči všetkým zmenám.
Chcel ho aspoň dnes vidieť také, ako bolo pred rokmi, keď tu jeho rodičia hľadali úkryt. Zahnal myšlienku na neskoršie udalosti a hľadal každú starú budovu, múr, strom… hocičo, čo tu mohlo v tej dobe byť. Prestava, že sa pozerá na niečo, na čo sa mohli pozerať aj oni, v ňom vyvolávala pocit, akoby im bol aspoň na okamih bližšie; krátku, takmer nepochopiteľnú radosť v nekonečne silnom prívale smútku a hnevu. Akoby dokázal aspoň z veľkej diaľky počuť ozvenu ich myšlienok a slov, ktoré mu nikdy nemohli povedať.
To leto, pár týždňov po Dumledorovej smrti, a Snapovej konečnej zrade, keď tu bol prvý krát, to cítil v každom okamihu. Čas, ktorý tu strávil, všetko zaniesol mútnym nánosom všednosti a novších spomienok. Mal to tu rád napriek tomu, čo sa stalo neskôr, no musel odísť. Bál sa, že jedného dňa pre neho Godrikova úžľabina nebude znamenať viac, než miesto, kde začal svoje pátranie za horcruxmi.
Za plotom sa rozštekal pes a potom ešte ďalší o kúsok ďalej. Uvedomil si, že v duchu vyslovil prvé slová vety, ktorú čítal už dávnejšie. Ani psy nedokážu rozoznať pravú tvár človeka, ktorý sa zmenil všehodžúsom, no cítia, že použil kúzlo. Nikdy nezistil, či je to pravda. Psi štekajú na cudzích vždy. Navyše, muklov by to asi sotva napadlo. Harry si bol jedným takmer istý -žiaden čarodejník na okolí nebol. Nechcel riskovať. Do mnohých iných vecí by ešte aj dnes skočil po hlave, každé ráno sa však budil s tiesnivým pocitom, že ktosi zistí pravdu.
Ubehla dlhá doba, kým sa dostal spod trosiek. Musel sa spod nich dostať sám. Nikto ho nehľadal. Všetci si mysleli, že videli ako ich Voldemortovo kúzlo oboch zabilo. Väčšina bola presvedčená, že z neho neostalo nič, čo by sa dalo nájsť. Keď si smrťožrúti i aurori uvedomili porážku Pána zla, cítiac jedni svoj koniec a druhí víťazstvo, rozpútali peklo. Nastal chaos, cez ktorý nevideli ani tí najbystrejší. Až časom si uvedomil, aké veľké šťastie mal.
Zabočil pri dome nápadnej citrónovožltej farby. Spomalil. Kdesi v žalúdku zacítil živý, kyslastý pocit. V tom dome predtým žil muž, ktorý choval králiky. Ubehol už nejaký ten čas, odkedy umrel. Patril k jedným z mála, ktorí si tu ešte pamätali na jeho rodičov. Ani si neuvedomil, že opäť zrýchlil.

Veľakrát si už vyčítal, že sa nepýtal viac, kým mal ešte nablízku tých, ktorí jeho mamu a otca skutočne poznali. Cítil, že to pre nich boli aj po rokoch stále ešte pálivé spomienky a sotva by sa mu páčilo všetko, čo by začul, no aj tak si to nedokázal celkom odpustiť.
Za chrbtom začul zasvišťanie. Ktosi prudko zabrzdil na chodníku. Prepadol ho silný pocit deja vú. Rýchlo sa obzrel. Zadné dvere veľkého strieborného auta sa otvorili. Vyskočilo z nich malé dievča s dvoma dlhými vrkočmi a bundou v ruke. Rozbehla sa a stratila sa za autom. Vedel, ku ktorej bráne uteká. Bolo to pred rokom, nie pred dvoma, presne o tom istom, čase, keď to isté auto zastalo len pár krokov pred ním.
Ešte raz sa otočil a vzápätí to oľutoval. Na krátky, nepríjemný okamih sa jeho pohľad stretol s očami neprirodzene vysokej, svetlovlasej ženy. Odvrátil sa. Ľudia nemajú radi, keď sa nich sleduje niekto cuzdí. Nedokázal si spomenúť, či tu bola pred dvoma rokmi. Napadlo ho, či si ona nepamätá jeho. Vzápätí to však zavrhol. Vtedy vyzeral inak. Ten istý elixír, len jediná prísada sa nepatrne zmenila. Bolo to až znepokojivo jednoduché.
Uvedomoval si, že každý krok týmito ulicami je poskokom na kymácajúcom sa lane. Stačil by jediný čarodejník, ktorý by ho tu videl, jediná myšlienka na to, kto sa môže uktrývať za zmenenou tvárou. No nemohol si pomôcť. Zadíval sa sa na svoj tieň. Zazdal sa mu zvláštne cudzí a nakrátko ho premohol tiesnivý pocit, kým si uvedomil, čím to je.
Bol si istý, že jedného dňa musia prísť na to, že žije. Aj na to ostatné.
Nechcel sa zaoberať tým, čo bude potom. Vedel, že bude mať dosť času zistiť to bez všetkých dohadov. Ako vždy pri tej myšlienke ho obklopil pocit neúprosnej samoty. Akoby bol oddelený od všetkých ostatných, uväznený stovky metrov vysokými múrmi. Nateraz sa za nimi mohol aspoň skrývať, no desil sa dňa, keď sa na ne pozrie a zistí, že sú sklenené.
Minul posledný plot. Starostlivo vystavaný chodník skončil. Zostali iba popraskané kryhy, spomedzi ktorých vykúkala tráva a kľukatá štrková cesta. Sem veľa ľudí nechodilo. Už dlhší čas sa používal novší cintorín na druhom konci mesta.
Obzrel sa. V diaľke zazrel strieborné auto. Na tú vzdialenosť sa zdalo menšie ako mucha. Na ulici nikto nebol.
Nenápadným pohybom vytiahol fľaštičku z vrecka a napil sa. Tvárou mu prebehol takmer nebadateľný znechutený úškľabok.

Nedoľahlo to na neho okamžite. Minul smetné koše plné starých vencov a uschnutých kvetov, kým mu do myšlienok preniklo neochvejné vedomie - nič, čo sa stalo od tej jesennej noci, keď sa Voldemort zjavil neďaleko, už nemohlo byť dôležité.
Vždy, keď stade odchádzal, snažil sa udržať si toto presvedčenie. Na opačnej strane nízkeho, hrdzavého plotu, ďaleko od chladných pomníkov sa však zakaždým rozplynulo na plytkú spomienku.
Smutne skákal pohľadom z jedného kamenného náhrobku na druhý. Odo dňa, ktorý určil celý jeho život, umrelo veľa tých, čo poznal. Každý mu musel byť bližší než dvaja ľudia, na ktorých si nedokázal spomenúť. A predsa, vedel, že to bola práve ich smrť, ktorá v ňom zanechala najhlbšie stopy. Možno preto, že bola prvá, možno preto, že sa sa stalo niečo, čo určilo jeho budúcnosť a možno to bolo iba tým, že mu zostali len ich mená a útržky cudzích spomienok. Lily a James. Nevedel o nich takmer nič, okrem tých pár hlúpich slabík a jednoduchého faktu, že boli jeho rodičia.
Zastal. Upriamil pohľad pred seba, no v skutočnosti sa na nič nedíval. Zhluk stromov a malá kaplička boli ďaleko od jeho myšlienok. Tým smerom neležal ich hrob. Nechcel ísť až k nemu. Bola to možno najväčšia z jeho zbabelostí.
Harry Potter. Hrdina. Najslávnejší spomedzi fakulty odvážnych Richarda Chrabromila. Ten, ktorý prežil útok Temného pána a ešte mnoho hrozného, aby ho napokon porazil. A v tejto chvíli najväčší slaboch a zbabelec.
Trpko sa usmial. Do očí mu vyhŕkli slzy. Boli chvíle, keď bol presvedčený, že je to rozumné a nemá na výber a boli aj také, keď sám seba považoval za zbabelého blázna. Posadil sa lavičku. Uprostred starého cintorína pôsobila trochu zvláštne. Moderná, s novým bielym náterom. Neubehli ani štyri roky, odkedy sem pribudla a nahradila svoju predchodkyňu. Bolo to však presne to isté miesto a jeho napadali tie isté myšlienky ako každý rok. Jedine tu o tom všetkom dokázal skutočne uvažovať.

Hanbil sa za to a jeho nenávisť voči Voldemortovi nebola o nič menšia, no aj tak vedel, že keby žil, bola by ešte jedna vec, ktorú by chcel viac, než zabiť ho. Poznať odpovede. Možno by nedokázal vysloviť ani polovicu otázok, cítil však, že to bol jediný spôsob, ako zabrániť tomu, čo sa udialo.
Nemalo to tak byť. Žiadna veštba, žiadne znamenia, ktoré prečítajú len kentauri, ani predpovede tých, čo si svet uvedomujú priveľmi triezvo s tým nepočítali.
Hermiona nemala zbytočne umrieť, ani Ron mnoho mesiacov pred tým. Dumbledore nemal Snapovi veriť, čarodejníci nemali dopustiť aby sa Voldemort dostal k moci druhý krát, nemal sa nechať oklamať a ísť na ministerstvo. Jeho rodičia nemali veriť Pettigrewovi. A predsa…
Bolo to niečo, čo sa mohlo stať. Rovnako ako mohol skončiť jeho vlastný život.
…a jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive…
Počítal s tým. Vedel, že by ho Voldemort mohol zabiť. Vedel, že sa mu to môže podariť ešte než budú všetky horcruxy zničené. Uvedomoval si ledva živoriacu nádej na víťazstvo, i možnosť, že sa ich boj bude tiahnuť dlhé roky. Bolo však čosi do hĺbky skazené na svete, kde sa mohlo udiať to, čo sa napokon stalo.
Prvé, na čo si spomínal z doby, keď si tú možnosť pripustil, boli pochybnosti. Krok po kroku, často bez toho aby si to uvedomoval, sa dostal na miesto, kde už žiadne nemohol nájsť. Až potom prišiel úžas. Priezračné čisté prekvapenie bez radosti či strachu. Napokon ho dobehlo aj to ostatné.
Spod trosiek sa dostal podľa neskorších odhadov po dvoch dňoch. Ministerstvo nemalo prostriedky ani chuť dávať tú ulicu dohramady. Pre muklov to bolo jednoducho uzavreté miesto katastrofy. Ešte aj teraz v snoch často vídal desivo prázdnu zničenú štvrť uprostred noci.
Nepamätal si celkom presne, ako sa dostal do jedného zo svojich mnohých úkrytov. Spomienky na tú dobu boli chaotické, nevedel si ich zaradiť. Často pochyboval, či sa niektoré veci vôbec stali. Bolo možno najväčším šťastím v jeho živote, že vtedy nikoho nestretol - aj keď to pálilo horšie než mnohé rany. Nikto ho nečakal. Nezaujímali sa, čo sa s ním stalo. Oslavovali bez neho, presne ako keď bol malý. Niekde medzi všetkým tým znechutením, zmätkom a trpkosťou si však uvedomil šteklivo absurdnú možnosť, že bol vyhlásený za mŕtveho.
Z neďalekých kríkov vyletel kŕdeľ vrabcov. Zazdalo sa mu, že ich perie má presne takú istú farbu ako sova, ktorá mu vtedy priniesla Denného Proroka.
Nemusel hľadať dlho. O ničom inom nepísali. Je zvláštne, čo z človeka v očiach druhých spraví jeho vlastná smrť. Je to ako keď dážď omýva stopy v blate. Zahladí ostré hrany malicherných sporov, odplaví všetko nejasné, až napokon ostane iba jednoduchý obrys, karikatúra svojho predchodcu. Mŕtvi ľudia sú buď dobrí, alebo zlí. Neexistuje miesto medzi tým. Rozhodli sa mať z neho hrdinu.
Mohol čakať, že to tak dopadne. Zapadalo to do príbehu, ktorý chceli počuť, lepšie než pravda. No po prvý krát odkedy mu Hagrid povedal kto je, mal šancu začať odznova. Spočiatku to bolo iba nevinné želanie. Oddýchnuť si, než bude musieť opäť tiahnuť za sebou celú svoju minulosť. V tom čase ostalo málo tých, ktorým by naozaj chýbal. Snáď iba Ginny. Ani kvôli nej sa nedokázal vzdať možnosti aspoň pár hodín nebyť vyvoleným. Tušil, že sa trápi omnoho viac než on sám, ale na zopár dňoch nemohlo až tak záležať. Čakali dlho a napokon bolo po všetkom. Potreboval byť chvíľku sám. Ujasniť si, čo sa stalo a čo bude nasledovať. Bolo to jedno z tých rozhodnutí, naoko banálnych, ktoré mu sprehádzali celý život.
Iba veľmi opatrne, kúsok po kúsku, často v snoch, si vtedy skladal roztrieštený obraz posledného zápasu. Ulica, Voldemort sa zjavil pred ním… všetko, minútu po minúte, len aby prišiel na to, že jeden znepokojivý kúsok stále uniká. Nebolo to ani pár sekúnd a predsa mu niečo hovorilo, že sa v nich skrýva podstata všetkého, niečo neuveriteľne dôležité a strašné. Voldemort bol mŕtvy, no nebolo to všetko.
Začul hluk. Na cintorín ktosi prišiel. Pomaly sa otočil a zazrel starú ženu v čiernom. Kráčala úzkou uličkou medzi hrobmi. Nevšímala si ho, po chvíli si aj on prestal všímať ju.

Temný pán tušil, že o horcruxoch už vie priveľa ľudí. Harry si nebol istý odkedy, ale keď v spomienkach znovu prežíval všetky tie roky premárnené ich ničením, uvedomil si jedno: V určitom bode na nich Voldemortovi prestalo záležať.
Musel nájsť lepší spôsob, ako oklamať smrť. Nechal ho pachtiť sa po nich a z povzdialia sledoval každý jeho krok. Hoci, ako tvrdil Dumbledore, vlastného konca sa priveľmi bál. Ani v čase, keď si už musel byť istý víťazstvom by nestavil všetko na jednu kartu. Bolo Harryho trpkou malou výhrou, že to nestihol.
Žena spomedzi hrobov sa opäť pohla. Harry vnímal kdesi na okraji zorného poľa pohyb čiernej postavy. Nešla k východu. Dych mu zrýchlil. Pomaly smerovala k jemu veľmi známemu miestu. Prešla okolo hrobu jeho rodičov, ani na neho nepozrela.
Pre ňu, koniec koncov, neznamenal viac než ostatné. Niekde ďalej ležal niekto iný, koho chcela navštíviť.
Harry sa zhlboka nadýchol. Možno to bola prehnaná opatrnosť, no napokon, znamenalo to miesto až tak veľa?
„A veď to nie je tak, akoby som mamu už nikdy nemala vidieť, no nie?“
„Eh… a nie je?“ spýtal sa neisto.
Neveriacky pokrútila hlavou.
Luna mala pravdu. Vtedy na ministrestve počul hlasy. Počul ich rovnako dobre ako ona. Smrť je možno iba ďalší začiatok, nikto to nevie naisto, ale dá sa tomu veriť. Jemu to však neprinášalo ani najmenšiu radosť.
V myšlienkach zablúdil k ich hrobu. Už dlho sa pri ňom nezastavil, no zakaždým ho zahliadol aspoň na okamih. Nebol ako všetko naokolo. Nestrácal moc, ktorou na neho pôsobil. Ležali tam ich kosti. Tá jediná skutočnosť nemohla byť nikdy ani o trošku menšia. Niečo, čo bolo kedysi nimi. Nepochopiteľné. Ale znamenalo to až tak veľa?
Pretrel si tvár. Zacítil ťažkú únavu človeka, ktorý ani uprostred noci nedokáže skutočne spať.
Muklovia nevedia viac než čarodejníci. Čarodejníci nevedia viac než muklovia. Našťastie len málo nešťastných má tú smolu zacítiť, aké strašné je to nič, o ktorom netušia. Milióny kníh, miliardy slov o mágii. Voldemort sa dostal ďalej než ostatní, ale zjavne nie dosť ďaleko.
Harry vedel, že aj keby stáli oproti sebe a mierili na seba prútikmi, bola by jedna vec, o ktorú by sa pokúšal skôr, než zabiť ho - opýtať sa, ako je možné, že najobávanejší čarodejník mnohých storočí urobil tak hlúpu chybu.
Dokázal vymyslieť kúzlo dosť hrozné, aby zmohlo aj to, čo nedokážu horcruxy. Nenapadlo ho však, čo môže spôsobiť spojnie medzi nimi.
Bolo to ráno štvrtý deň. Vstal a cítil sa akosi zvláštne. Netrvalo dlho, kým si uvedomil, že je to snom, či skôr nočnou morou. Zobudil sa, pocity z nej sa však stále nechceli vytratiť. Celé dopoludnie sa snažil prekryť ich všednými starosťami, no príliš sa mu to nedarilo. Napokon nutne dospel k záveru, že jediná cesta, ktorou sa dá pohnúť aspoň o čosi ďalej, je spomenúť si na to.
Nevybavilo sa mu viac, než nezmyselná zmes znetvorených spomienok a predstáv. Jeden obraz sa nečakaným spôsobom prelínal do druhého, vytvárajúc tak nelogickú niť bez konca a začiatku. Až na jedno miesto.
Ocitol sa uprostred zničenej ulice. Presne tam, kde sa odahrala posledná bitka. Jeho podvedomie sa bizarne zahralo s farbami a tvarmi. Napriek tomu všetko pôsobilo nepríjemne skutočne. Nemal veľa času obzerať sa. Voldemort stál oproti nemu a naokolo sa bojovalo. Bolo to už pár minút po tom, ako sa tam zjavil Temný pán aj so smrťožrútmi. V zlomku sekundy už iba pozoroval, ako sa blíži nezameniteľne zelený plameň Avada Kedavry.
Odohralo sa to presne ako v skutočnosti. Pamätal si ako kliatba z nepochopiteľného dôvodu zasiahla svojho tvorcu. Tentokrát na to Voldemort doplatil. V tom sne však bolo ešte čosi. Tajuplný kúsok času, v ktorom sa od neho smrtiace kúzlo malo odraziť.
Spozornel. Znovu ho okolitý svet vytrhol z úvah. Dnes tu bolo zvláštne rušno. Najskôr zahliadol iba svoju nemú spoločníčku, a až keď sledoval jej zamračený pohľad, všimol si tri deti pri bráne. Chlapec a dve dievčatá. Tú s dlhými zapletenými vlasmi videl len pred pár minútami. Sotva sem prišli na niekoho spomínať. O čomsi sa rozprávali, a hoci k nemu už nedoliehali slová, ich hlasy ostro narúšali tunajšie ticho.
Nevadilo mu to. Bolo to ako malé popretie všemocnosti tohto všetkého. Hoci, sám sebe sa čudoval, ako na neho môžu po tom, čo zažil, tak jednoduché veci ešte pôsobiť. Oni sa však nechceli o svoju živosť deliť. Patrila im. Zagánili na starú ženu, akoby by to bola ona, kto ich vyrušil a rozbehli sa preč. Keď odznela ich prítomnosť, klbko jeho myšlienok sa odvinulo o ďalší malý kúsok ďalej.
Jazvou, aj keď bola ukrytá všehodžúsom, mu preletela ostrá bolesť. Pritlačil si dlaň na čelo. Trvalo hodnú chvíľu, než si uvedomil, že je to iba spomienka.
Bolesť, ktorú Voldemortovo kúzlo spôsobilo, bola príšerná. Horšia než Cruciatus, horšia, než čokoľvek, čo zažil. Nebola to bolesť tela, v kŕčoch sa zmietala celá jeho bytosť. A potom –odrazu, všetko odznelo do ticha. Nikde nebolo nič. Na okraji jeho vedomia sa začala zhmotňovať posledná odpoveď, tá jedna definitívna pravda, ktorú človek podvedome hľadá po celý život. Dostal sa k smrti bližšie, než pred rokmi na ministerstve, bližšie než v Tajomnej komnate, dokonca bližšie, než keď prežil prvú Avada Kedavru.
Zadíval sa na oblohu. Bola bledomodrá, takmer až biela. Slnko ho pálilo v očiach. Dnes tu nemal sedieť. Vedel, že nech by sa snažil akokoľvek, nespomenul by si na to, čo vtedy pochopil. Jednu vec si však pamätal celkom jasne. Nebol smrti iba blízklo. Umrel. Veľmi rýchlo si uvedomil, že sen a skutočnosť boli jedno. Zabratý do svojich úvah ledva vnímal, že žena v čiernom odišla.
Dve veci spletené do neprevdepodobného celku. Spojenie medzi nimi a kúzlo, ktoré Voldemort stvoril pre vlastnú ochranu. Kúzlo alebo kliatba. Možno horšia než tie neodpustiteľné. Harry mal občas pocit, akoby to nebola len vec alebo sila, ale odporný živý tvor s podivným vedomím, ktoré si vybralo jeho. Bol to jednoduchý výpočet: čo je viac, jeden, alebo jedna sedmina? Voldemort až pričasto zabúdal na jednoduché veci.
Odrazu mu bolo ľúto, že tu ostal sám.
Občas aj prostá prítomnosť cudzieho človeka znamená veľa. Neudržal sa a pozrel k ich hrobu. Iba na krátko. Hľadieť na neho by bolo rovnaké, ako stáť tam.
Nevedel odkedy, ale veril, že jedného dňa sa s nimi opäť stretne. S nimi, so Siriusom, so všetkými ktorých stratil. Jedného prekrásného a hrozného dňa, keď príde jeho čas a zomrie.
Možno by Voldemort zvíťazil a stal sa neporaziteľným, možno by nastali temné časy a umreli tisíce ľudí, no aspoň to jedno bolo isté, ako svetlo na konci úmorného tunela. Bol ochotný obetovať celý svoj život a všetko čo mal, tomu v čo veril. No nič viac. Nie to potom.
V okamihu, keď si uvedomil, že ho zachránalo Voldemortovo kúzlo, došlo mu, že musí vedieť viac. Cítil, že nie je jediná vec, ktorú by mohol, alebo musel urobiť skôr.
Nezistil pravdu ihneď. Boli to desiatky predpokladov, za ktorými sa trúsili armády pochybností. Až raz nezostala ani jedna.
Voldemort umrel namiesto neho, no protiváhou nebol život. Je to, ako sa vraví: Oko za oko, zub za zub a večnosť za večnosť.
Najskôr ho napadol jed, ten však zavrhol. Kov bol istejší. Hoci si nebol celkom istý, či to tak neurobil skôr kvôli piatim rokom, kedy sa obával každej hodiny strávenej v podzemných žalároch, než pre možné pochybnosti.
Pozrel na hodinky. Mal ešte jedenásť minút. Po prvý krát si spomenul na to, čo ho čaká neskôr. Len letmá myšlienka. Nechcel strácať čas podobnými vecami.
Samovražda je hlúpa vec, zvlášť, keď človek nemá šancu na úspech. Spomedzi všetkého mu práve tá jedna príhoda nepripadala ani bolestná, ani smutná - iba hlúpa. Dopadlo to ako predpokladal a napriek tomu ho to prekvapilo. Na jednej strane je smrť, na druhej však nestojí život. Je to večnosť za večnosť. Jediné, čo sa vyrovná smrti, je nesmrteľnosť.

Nesmrteľnosť. Nemal to slovo rád, znelo príliš konečne. Tu ho sám pred sebou vládal vysloviť aspoň v duchu. Bolo to smutným pokojom tohto miesta, asi jediného, kde dokázal veriť, že čokoľvek, čo sa stalo od noci, keď umreli jeho rodičia, už nemohlo byť tak strašné, ani tak dôležité. Dokonca ani len toto.
Prekvapenie bolo ako poslené, naivné, letné ráno, než sa na obed sychravým dažďom nečakane začne jeseň. Za prekvapením kráčalo už len zúfalstvo. Nepotreboval dlhé roky, aby prišiel na to, že nesmrteľnosť, viac než hociktoré z odvekých ľudských prianí nie je ničím iným, než prekliatím.
Prvým, na koho si spomenul, bola Ginny. Keby nezaváhal tých pár dní, keby niekoho stretol, keby niekto tušil, že žije, tá voľba by bola celkom zbytočná. Mohol prezradiť, že nezomrel iba jej. Predtým by to zrejme urobil, ale malo to teraz zmysel? Bola to pochmúrna istota, no vedel, že by im to napokon prinieslo omnoho viac trápenia, než čohokoľvek iného. Bolo lepšie, keď si myslela, že je mŕtvy.
Prudko vstal. Nastal čas ísť. Ostávalo urobiť už len jednu vec. Veľmi pomaly zamieril k východu. Nie k tomu hlavnému, ale k malej, zastrčenej bráničke. Bola to okľuka a určite omnoho nepraktickejšia cesta, no mal na to svoje dôvody.
Živí majú právo byť prví v naších úvahach, ale mŕtvi sú vždy hneď za nimi. Nakoniec aj tak všetci dopadnú rovnako - všetci okrem neho. Chýbali mu tí, ktorých stratil a už nikdy nemal nájsť. Chýbali mu každý jeden deň a vedel, že sa to nikdy nezmení. Takmer ho to zničilo. Váha toho vedomia bola priťažká. Čas však dokáže napraviť všetko a jemu ho osud nadelil až priveľa.
Bola to dlhá doba, ktorú strávil v svojich spomienkach. Prezeral si ich jednu po druhej, ponorený do minulosti uväznenej v mysľomise, až takmer stratili svoje čaro, ako stránky dobrej knihy čítané pričasto. Oni tam prežívali ako večné obrazy zmrazené v čase, no on nemohol. Nebol ani len duch, neobzrel sa nerozhodne na prahu smrti. Ostal nehanebne živý na večnosť. Nezostávalo mu než prijať to.
Utíšil svoje myšlienky, umlčal vedomie a sústedil sa iba na tú chvíľu.
Jeden krok a bol bližšie, ďalší a uvidel ho zblízka. Široký kamenný náhrobok, pod ktorým ležali dvaja ľudia. Ich mená sa dali sotva prečítať. Hrob bol zanedbaný, nikto sa oň nestaral. Prešiel vedľa neho. Samotná jeho prítomnosť ním prenikala a uchvacovala celé jeho bytie. Ďalší krok a nechal ho za sebou, ani naň nepozrel.
Spomedzi všetkých mŕtvych to boli oni, ktorí mu boli najďalej. Nezostala mu na nich ani len spomienka. Ich mená mali ostať len slovami, ku ktorým nikdy nenájde obsah. Cítil, že v duchu plače, hoci na tvári mu nebolo vidieť viac, než keby bol jedným z tých uvravených detí.

Zostávali tri minúty, kým mala skončiť účinnosť elixíru. Ulica bola pustá, ako keď prišiel. Opäť sa napil a pohľad upriamil na Godrikovu úžľabinu. Pokojná, ako spiace mača sa rozprestierala pred ním. Niekde tam umreli jeho rodičia a niekde tam o pár rokov neskôr umrel aj Ron. Celkom na začiatku, ešte než našli prvý horcrux. Voldemort po čase prišiel na to, kde ho hľadať, hoci našiel niekoho iného.
Ronovu smrť nevidel, nebol tam. Dozvedel sa to od iných, rovnako ako Hermiona. Možno to bolo dobre, možno zle, nevedel, či by mal silu pokračovať, keby to bolo inak. Nechal myšlienky odznieť. Je treba mať chladnú hlavu, ak chcete strkať ruku do osieho hniezda bez následkov.

Šikmá ulička sa vo svojej podstate asi nikdy nezmení. Vždy bude plná ľudí, ktorí sa náhlia každý svojim smerom. Na jednom naviac nebude nikdy záležať.
Kľučkoval pomedzi čarodejnice a čarodejníkov a neustále ho napadalo: Keby vedeli, kto som…
Dúfal, že časom na to zabudnú. Na neho aj na Voldemorta, a pohnú sa ďalej. Oni sa však rozhodli mať z toho príbeh príbehov. Už nechceli opakovať chyby, ktoré takmer zničili svet.
Všimol si výklad, pred ktorým postávalo najviac ľudí. Nebolo to nič iné, než obchod s metlobalovými pomôckami. Nehral ani raz, odkedy odišiel zo školy. Občas lietal, no to bývalo iba z nutnosti. Nedokázal z toho mať radosť ako kedysi.
Pristavil sa a zadíval sa na najnovší model Strieborného tajfúnu. V poslednom desaťročí to boli najlepšie metly. Svet sa menil a unášal ho stále ďalej od času, do ktorého patril. Neexistoval spôsob, ako to zastaviť. Musel byť každý ďalší deň živý, spútaný všednými sarosťami.
Zodvihol pohľad a premeral si budovu na konci ulice. Bola vysoká takmer ako Gringottbanka, so všednou pieskovcovou fasádou. Čorejnícke múzeum, jeden z najvýraznejších prírastkov odkedy tu bol prvý krát. Nemohol sa zbaviť pocitu, že postaviť namiesto neho novú cukráreň alebo niečo podobné by bolo praktickejšie, napriek tomu mieril práve tam.

Vošiel do vstupnej haly. Bola priestranná, svetlá a plná ľudí, pripadalo mu však, akoby sa ocitol vo vnútri hrobky. Vládol tu kamenný chlad.
Uprostred všetkého sa jasne vynímala impozantná, mosadzná socha človeka v nadživotnej veľkosti, ešte vyššia, než bol Hagrid. Predstavovala mladého muža s prútikom napriahnutým pred seba, akoby mal každú chvíľu bojovať na život a smrť. Sochár sem tam niečo prilepšil, alebo, ako sa to stáva aj najlepším, urobil malú chybu, no Harry vedel, že keby teraz elixír prestal pôsobiť, ich vzájomná podoba by bola takmer dokonalá - až na jeden vážny nedostatok: neomylný, sebavedomý dojem, ktorým socha pôsobila.
Nikdy nebol tým, čo z neho dnešní čarodejníci urobili. Ale napokon, záležalo na tom vôbec?
Teraz už asi nie. Možno raz, jedného dňa, keď niekto zistí, že Harry Potter nie je mŕtvy, im povie, ako to skutočne bolo. Možno ho ani nebudú chcieť počúvať. Stane sa živou sochou v sklenenej klietke, z ktorej nie je cesty späť. Deti si na neho budú ukazovať prstom a vravieť: aha, tu je hrdina.
Zahnal tie myšlienky. Namalo cenu zožierať sa tým už teraz. Vyšiel širokým, kamenným schodiskom na prvé poschodie. Na stenách tu viseli fotografie, staré články i obrazy. Nesúrodá zmes útržkov, ktoré mali byť obrazom celej tej pochmúrnej doby. Ani presne nevedel, čo všetko. Nebol tu prvý krát, ale nikdy nemal chuť prezerať si to podrobne. Stačili mu vlastné spomienky. Iba tri veci v tejto budove raz za čas upútali jeho pozornosť.
Kdesi uprostred spletitého labyrintu stĺpov, vitrín a miestností visel portrét. Rám býval poväčšinu času prázdny, no občas sa v ňom zjavil čarodejník s dlhou bielou bradou a modrými očami.
Dnes tam dvojník Albusa Dumbledora nebol. Zrejme podriemaval v pokoji rokfortského hradu medzi svojimi predchodcami.
Harry sa občas pýtal sám seba, či by mu riadteľ vedel dať odpovede na otázky, ktoré mu vírili od Voldemortovho pádu hlavou. Zmenilo by sa niečo, keby v tom čase ešte žil? Cítil, že to bol jediný človek, ktorému by bol ešte aj dnes schopný povedať pravdu. Ani Dumbledore nebol všemocný, no vždy mal nádej. Harry si už dávno prestal namýšľať, že jeho nekonečný život je aspoň o trochu menej definitívny, než smrť. Albus Dumbledore by to zrejme nedokázal zmeniť, ale aj rada by bola cenným darom. Takto tápal v úplnej tme.

Uvedomil si, že hluk hlasov kdesi za ním zosilnel. Vstal a zamieril tým smerom. Cestou sa pohľadom zastavil na jedinej veci.
Za sklom visel časom zožltnutý článok Rity Skeeterovej. Presne ten, ktorý vydali v deň tretej úlohy. Vedľa neho sa vynímal výklad trikrát dlhší. Do písmena vyvracal tvrdenia svojho staršieho suseda. Harry mal čo robiť, aby ovládol jeden zo zriedkavých úsmevov. Najradšej by medzi nimi nakreslil čiaru a urostred vyčiernil výrazný bod. Tam niekde ležala pravda.
Z druhého poschodia po schodoch, len o niečo málo menej pompéznych než tie prvé, schádzala skupinka čarodejníkov. Na čele kráčala žena v elegantnom modernom habite a s menovkou, ktorá sa od tých muklovských líšila len tým, že jemne menila farby. Práve končila svoj výklad prehnane dramatickým hlasom:
„Telo Vyvoleného sa nikdy nenašlo, povráva sa, že žil ešte veľa rokov potom, no rozhodol sa ukrývať. Mnohí tvrdia, že ho videli na vlastné oči.“
Medzi poslucháčmi to nevyvolalo priveľký dojem. Podobné články sa na stránkach Sršňa občas objavovali dodnes. Harry sa zamračil. Čakal niekoho iného.
Nebola tu, hoci mala. Neodvážil sa na to opýtať. Mohol sem prísť aj inokedy a ak by tu nebola ani potom, nezostane mu, než začať s ďalším hľadaním.
Bol na pol ceste preč, keď si uvedomil, že chce urobiť ešte čosi.

V prízemí, v potemnelej miestnosti za hrubým sklom ležal najvzácnejší exponát celej zbierky. Veľa čarodejníkov tvrdilo, že by tu vôbec nemal byť. Niektorí to považovali za odporné, iní mali za to, že je to najlepšia výstraha budúcim pokoleniam. Harry si nebol celkom istý, čo si myslí sám.
Toto všetko uchovávalo pamäť a vedomosti, no omnoho dôležitejšie než poznať, je chápať. To za čarodejníkov ani muklov nespravia žiadne múzea. A v tom bol práve problém. Chmúrne sa usmial. Nerobil si ilúzie. Vedel, že takí ako Voldemort, ak nie horší, sa ešte objavia. Netušil kedy, ani kam ho dovdedy budúcnosť zavedie, no vedel, že bude pri tom. Pochyboval, že mu potom bude celá tá zvláštna história, ktorá nasledovala Voldemortovu smrť, v niečom platná.
Nezmizol bez stopy ako pri svojej prvej porážke. Na bojisku po ňom ostalo telo s červenými očami, vypleštenými v pohľade, aký mávali desiatky jeho obetí. Aurori ho ako pochmúrnu trofej dostali na Ministerstvo ešte počas boja. Časom sa z toho stal jeden z najabsurdnejších problémov.
Všetkým bolo jasné, že ho nemôžu jednoducho pochovať. Žiaden cintorín si nezaslúžil také bremeno. Nedokázali ho však ani zakopať na utajenom mieste a tváriť sa, že sa nič nestalo. Na to z neho mali aj po smrti priveľký strach. Neskôr sa ozvali aj hlasy, ktoré sa domáhali prenechať ho oboru záhad. Skúmať, kam až ho zaviedli temné cesty. Málokomu z tých súdnejších sa však pozdávala možnosť, aby pri ňom hocijaký človek zotrvával dlhší čas.
Bol dlhom, o ktorý sa všetci žijúci čarodejníci museli podeliť.
Pozrel za sklo.V jednoduchej, otvorenej rakvi ležalo jeho telo. Ešte aj teraz vzbudzoval strach. Vyzeral takmer ako za života: odporná karikatúra človeka. Len strašné červené oči niekto násilím zavrel.
Harry si bol istý, že by sa mu takýto koniec nepáčil. No pochyboval, že by sa ho obával. Temný pán so mrťou nerátal, rovnako ako on nepočítal s tým, čo sa mu nakoniec stalo.
Vymenili si osud. V tej hrobke, možno o niečo dôstojnejšej, mal ležať on.
„Obvykle sem návštevníkov po jednom nevpúšťame.“
Prudko sa otočil. Neuvedomil si, že tu nie je sám. Srdce sa mu rozbúchalo ešte o trochu viac, keď si všimol, kto ho oslovil.
Bolo to žena o trochu mladšia, než tá, ktorú videl na schodoch. Ryšavé vlasy - rodinné poznávacie znamenie nosila nakrátko, vylepšené trochou zelenej, za ktorú by sa svojho času nemusela hanbiť ani Tonksová. Na habite jej čnel presne ten istý odznak zamestnanca, ktorý zazrel na jej kolegyni pred chvíľou.
Weasleyovci ostali početnou rodinou. Roztrúsili sa na všetky strany. Viac menej sa im snažil vyhýbať. Dnes už nemal prehľad o potomkoch svojich starých známych - až na jednu tenkú, rodovú nitku.
Ginny sa vydala. Čakala dosť dlho, no bol rád, že sa tak napokon rozhodla. Žil vtedy na opačnom konci sveta. Dozvedel sa to až pár rokov po jej smrti, keď porušil svoje predsavzatie pretrhnúť všetky putá s minulosťou a natrvalo sa vrátil do Anglicka. Patril sem.
Mala iba jedného syna a ten mal rovnako veľa detí a dokonca aj vnúčat. Mladá žena, ktorá sa na neho práve teraz podozrievavo mračila, bola jediným.
Vedel aj bez menovky, že sa volá Helen. Vedel, že budúci týždeň bude oslavovať dvadsaťpäťku. Dokonca vedel, že rada číta a túto prácu chce mať len dočasne, kým si nenájde lepšie miesto, ktoré by sa týkalo jej najväčšej záľuby – dejín. Trochu nebezpečnej záľuby, aspoň pre neho.
Poznal už jej matku a starého otca, no nesnažil sa s nikým z ich rodiny zblížiť. Občas im ako jeden z mnohých bezmenných ľudí skrížil cestu, bez toho aby si toho sami boli vedomí. Nezasahoval do ich života. Až keby im nezostal nikto iný, kto by pomohol, pokúsil by sa o to sám. Ona bola z nich všetkých prvou, ktorá ho oslovila.
„Nevedel som, že je zakázané chodiť sem osamote.“
„Nie je. Ale je lepšie, keď sú tu aspoň dvaja ľudia a ak je to možné, aj niekto zo zamestnancov.“
Harry sa zadíval na Voldemortovu mŕtvu tvár. Pochyboval, že sa im stávalo často, aby sem niekto chodil sám. Bola to hlúpa chyba. Nemal byť tak nápadný.
„Nenaháňa vám strach?“ opýatala sa nedôverčivo. Zdalo sa, že ona sama sa na neho nedokáže pozerať pridlo.
V duchu ho napadlo: teraz už nie. Podarilo sa mu nazbierať dosť odvahy aby s ním bojoval za života, len ťažko z neho mohol mať väčší strach ako z mŕtveho.
„Myslím, že je to skôr odpor. Ale na tom nezáleží, nechcel by som ho stretnúť. No, nebudem vás zdržiavať, tuším o chvíľu zatvárate.“
Chcel sa pustiť k východu, ona sa však odrazu zatvárila o trochu priateľskejšie.
„Nechceli by ste počkať, kým zamknem?“ začala rozpačito. „Neznášam, keď v jeho blízkosti ostávam sama.“
Harry iba pokrčil plecami. Bolo by lepšie, keby si ho vôbec nevšimla, no teraz to už bolo jedno.

„Príjemný zvyšok dňa,“ zaželal, keď ju odprevadil až na ulicu a chystal sa odísť.
Zaváhala.
„Nezašli by ste na niečo do Deravého kotlíka?“
„Nie, ďakujem, mám dnes ešte prácu.“
„Škoda. Tak potom dovidenia. Možno sa ešte niekedy uvidíme, ak sem opäť zájdete.“
Prikývol a myslel to úprimne. Príde sem, možno o rok, možno o dva, ak tu ona ešte bude. Pochyboval však, že ho spozná.
Vykročila smerom, ktorým chcel ísť aj on. Ani okamih neváhal a vybral sa na opačnú stranu. Po chvíľke, keď už bola dostatočne ďaleko, sa opäť otočil a sledoval, ako sa stráca medzi ostatnými ľuďmi.
Nemohol žiť iba v minuosti. Ani prítomnosť však pre neho nebola jednoduchá. Zakaždým musel čas od času začať celkom odznova. Dokázal za sebou len tak nechať miesta a vlastné identitity, nie však ľudí, ktorí sa mu stali blízkymi. Čím menej ich bolo, tým ľahšie sa to dalo zniesť. Jeho bytie bolo dlhým reťazcom viac-menej osamelých životov, spojených len vlastným vedomím a dňami ako bol tento. Nechcel sa minulosti zbaviť úplne, bola jeho súčasťou - aj keď často veľmi bolestnou.
Helen mu nadobro zmizla z očí. Ešte chvíľu pozoroval preplnenú ulicu.
Vedel mnohé, o čom bežní ľudia nemohli ani tušiť a napriek tomu si bol istý, že za každým jedným z nich napokon ostane o krok pozadu. Ako večné dieťa, ktoré nikdy nevyrastie. Dostal sa tesne za prah smrti, než ho Voldemortovo kúzlo donútilo navždy sa vrátiť späť. Bolo to dostatočne ďaleko, aby sa mohol presvedčiť, že za tým nekonečným nič je ešte čosi. Niečo, čo nikdy nespozná.
Pozrel na hodinky, čas sa krátil. Helen už musela prejsť dosť, aby sa nestretli. Vykročil za ňou.